IV. ČASŤ
Má to tak byť?
Často ma desí myšlienka, že sa raz prebudím a nebude už nič čo by dávalo zmysel. Asi je to príliš absurdná predstava . Akosi sa nedokážem oklamať , že je všetko v poriadku. Nedokážem sa usmievať keď moje srdce kričí. Pozerám na nebo a ty si prehŕňaš vlasy. „Načo teraz myslíš?“ spýtaš sa ma, no možno to sama tušíš. „Len tak...“ Neviem do akej miery vidíš čo sa deje som mnou. „A ty?“ „Premýšľam či večer niečo nepodnikneme. Hm?“ Neviem čo odo mňa čakáš. Čo mám odpovedať? To že sa mi nikam veľmi nechce, alebo ..? „Nič nehovoríš, znamená to asi nie, však?“ pochopila si a ja sa zmôžem len na úbohé: „Neviem.“
„Si rada že som prišla za tebou?“ „Áno som... som rada že si tu, len...posledné dni nie som veľmi spoločenská ako vidíš.“ Cítim sa hlúpo. Vravím ti to tu dákym oficiálnym slovníkom. Kam sa stratila naša blízkosť? Ty sa len usmeješ a povieš mi: „Nevadí.“ Čakala som, že povieš niečo také, rovnako, ako som čakala ten úsmev. Viem, že ti to nevadí. Ale mne hej. Nedokážem o tom všetkom hovoriť len tak. Ktovie či by si chcela počuť pravdu. Kto vie či by si chcela vedieť, ako to vlastne bolo. „Alebo si večer môžeme spolu pozrieť nejaký dobrý film!“ pozeráš na mňa a čakáš odpoveď. „Fajn. Mám doma pár dévedečiek, výber je tentoraz na tebe.“ Ty dodáš len: „Paráda už sa teším!“ a mizneš vo dverách.
Komentáre