Prázdnota
„Ak bude zvoniť telefón nedvíhaj to....to isté ak by zvonil dakto pri dverách. Pokiaľ to nebude inštalatér alebo tvoja matka v žiadnom prípade neotváraj!“ Stroho a priam až technicky vyzneli rady mojej dlhoročnej priateľky na tému čo robiť po rozchode. V typicky americkom filme by si určite dotyčná po takomto telefonáte otvorila poriadne veľký kelímok zmrzliny a posadiac sa na barovú stoličku vo svojej kuchyni obaľovala by nervy cukrom. Keďže nemám vlastnú kuchyňu a každá jedna stolička v byte patrí vlastníkovi bytu a nie mne...zbehla som do obchodu aspoň pre tú zmrzlinu.
Milujem malé obchodíky s usmiatymi predavačkami za pokladňou. Sú oveľa útulnejšie ako tie obrovské vždy preľudnené hypermarkety. Milujem zvuk zvončeka zaveseného nad dverami pri vchode. Jeho jemné zacenganie ma vždy milo privíta a rovnako vľúdne sa so mnou pri odchode rozlúči. Z rádia znie príjemná pomalá hudba, nikto do vás nepostrkuje, nepredbieha sa...Zmrzlinu som načala už po ceste domov. Vlastne ani sama neviem, či môže byť privát v ktorom sa všetky veci iba tvária ako vaše, domovom...možno na čas áno. Umelé príchute a sladidlá už dávajú do všetkého a tak aj moja zmrzlina chutila podobne ako môj súčasný domov.
Blížim sa k bytu, otváram staré masívne dvere a premýšľam, či je ešte niečo skutočné. Alebo som to len ja, ktorá zostáva stále tak mizerne naivná ? Neviem či je práve zmrzlina tým správnym liekom na lásku, ale ak áno odo dnes by ju mali predávať v lekárňach. Ten chladný pocit v ústach na chvíľu ochladil aj moje rozhorúčené vnútro. Jednoznačne som preto skonštatovala, že prejsť skoro celý blok len kvôli tomuto lieku sa vyplatilo. Usadila som sa do fotelky a unavená horúčavou leta som zaspala.
Zobudilo ma naliehavé trúbenie sirény. Polícia? Hasiči? Záchranka? V hlave nastal chaos. Otvorila som oči a zistila, že moje chvíľkové zdriemnutie ma stálo tri hodiny z môjho drahocenného času. Nečudujem sa, že som spala tak dlho, veď v noci som sa iba prehadzovala na posteli, čakajúc ráno . Teraz sa vonku pomaly stmieva a pohľad z okna prezrádza, že moji ázijský susedia na proti sa opäť pokúšali variť dačo dobré. Našťastie sa oheň nerozšíril aj do ďalších izieb. Sadla som si naspäť do pohovky a prikryla sa dekou. Môcť tak predĺžiť tú mäkkú chvíľku v nej. „ Všetko bude teraz moja drahá o čosi ťažšie .... ale nie nemožné.“ Zahundrala som si vetu z môjho obľúbeného filmu a v mysli si prehrávala jednotlivé scény. Ako je možné, že niečo tak silné ochladne? Oči mi padli na konferenčný stolík vedľa fotelky . Kelímok zo zmrzliny bol už skoro prázdny, iba na jeho dne zostalo trochu roztopenej zmrzliny. Prázdny. Skoro tak ako ja. Siréna sa rozliehala po okolí a ešte viac umocňovala atmosféru bytu. Je tiež prázdny... aj keď som tu ešte ja. A možno práve preto. Ponorila som sa do deky a na chvíľu zadržala dych. A čo keby som tu nebola? Všimol by si to niekto? Po chvíli znovu tá veta: „ Bude to o čosi ťažšie, ale nie nemožne!“ „Je to pravda“, vzdychla som si. „Nemôžem sa vzdať. Nie teraz a nie takto!“
Po chvíli som sa opäť postavila, aby som sa pozrela cez okno . Vlastne ma na nohy postavila moja bezhraničná zvedavosť na to, ako sa vyvíja situácia v byte naproti. Ázijský manželia stáli na ulici vedľa seba. Ona si držala tvár v dlaniach a on držal ju. Krásne. Zdalo sa, že chlapíci z hasičského zboru prišli dostatočne v čas na to, aby zachránili situáciu. Zabránili tak možnej katastrofe, ku ktorej sa schyľovalo kvôli jednému hladnému žalúdku. Pri pohľade dolu na manželský pár sa zase raz potvrdilo, že láska prechádza aj žalúdkom. Z podobných myšlienkových operácií som už aj ja poriadne vyhladla, avšak poučená dnešnou historkou z bytu naproti, rozhodla som sa sporáku račej vyhnúť. Ohriala som si v mikrovlnke včerajšiu polievku.
Mala to byť slávnostná večera. Detailne som si naplánovala čo uvarím len aby bol spokojný. Má rád zeleninovú polievku z jarným hráškom a kopou čerstvej zeleniny. Ako druhý chod ho čakalo pečené kura a dokonca som upiekla i černicový koláč. Ten koláč mala byť pripomienka toho, ako sme sa pred rokom spoznali. A teraz? Sedím tu a drhnem sa ním ja...len aby to nedajbože nevyšlo navnivoč. Všetka tá snaha, plány, sny. Všetko je už aj tak preč.
(pokračovanie možno nabudúce)
Komentáre
:)
hm...
...
-z akého filmu je tá hláška???
-ako je možné, že čosi tak silné ochladne??? možno preto, lebo dotyčný sa nechce viazať, možno preto, lebo nie je dotyčný dostatočne citovo a psychicky vyspelý...predsa len, ako mi otec raz povedal, manželstvom sa všetko mení, pretože obaja sú spolu, kým pri chodení sa iba stretajú a prejavujú si lásku...
P.S.
to s tym zvoncekom ja zas neznasam :D vzdy ked vojdem do takeho obchodu, vzdy mi bleskne hlavou: "Aha, tu som! Vsetci sa na mna kuknite a venujte mi pozornost! Ved som rozozvucal zvoncek!" ale ja som radsej ten tichy co radsej stoji v dave a nie na jeho okraji coby vodca :)))
:)
...
tak na toto napíšem len...