milovana

Akoby si vytvárala ohradu okolo seba. Zvláštne opevnenie cez ktoré sa neprešmykne žiadna živá duša. Tak zostáva stáť pred svojim oknom. Pozerá...keby mohla možno by sa modlila, ale takto iba celé dni pozoruje prichádzajúce a odchádzajúce autá na parkovisku. Prihovorím sa. Ona mi so smútkom v hlase len stroho odpovie, pričom celý čas pozerá cez to sklo v bielom ošúchanom ráme.

Čo tam vidí? Možno iný svet. Možno nie len autá, ale aj stromy, kvety, hrajúce sa detiská...?         Vidí tam skutočne niečo neskutočné, alebo sa rovnako ako ja  pozerá len na to šedivé parkovisko pred nami?

Nie je tam sama. Cez okno sa spolu s ňou pozerajú aj všetky tie kvety v kvetináčoch na poličke oproti. Už ani oni nevyzerajú ako predtým. Kedysi rozkvitnuté voňali všetkými farbami. Dnes...sa začínajú podobať na ňu. Niektoré vyschnuté a iným odhnívajú korienky od častého zalievania.

Nepamätá si.

Nevie v akom sme teraz roku, storočí... či je dnes piatok alebo nedeľa. Nevie.  

70 x za deň sa ide pozrieť do chladničky či máme dosť jedla na prežitie...lebo čo ak? A potom ešte ten záchodový papier. Má ho plnú skriňu, lebo čo ak?!

Chcela by som stáť pri nej. Možno nejako pomôcť, no pritom sa celý čas cítim maximálne neschopne...alebo bezmocne...?

Možno len to byť tam s ňou...a ona sa pritom tvári akoby chcela byť sama. Čomu mám teda veriť? Čo ak je sama aj vtedy keď stojím vedľa nej?

Hnevám sa na seba, že s tým neviem nič spraviť.

Totálne

              dokonalé 

                                         N.I.Č